Britské rozhodnutie opustiť Európsku úniu (EÚ) znamenalo pre bruselský aparát a jeho „veriacich“ otras. Nastali mesiace nervozity, predstieraných úsmevov, silných výrokov, ale aj predpovedí a špekulácií. Pôda pod nohami sa eurokratom roztriasla. Situácia vyzerala, že nič nie je isté.
Naopak, väčšine Britov i strojcom kampane, s ktorými som mal možnosť komunikovať a pozorovať „exit“ z prvej ruky, bol poplach na kontinente vtipný. Brit mal dosť. Brit nemusel byť presviedčaný nejakou propagandou zvonku. A ešte aj republikánsky prezident mu toto rozhodnutie doprial. Stačilo! Dosť regulácií, ktoré mu hovorili kde smie a nesmie loviť. Dosť odoberania suverenity, ktorú v histórii požíval nadmerne a dnes mu ju chcel brať vzdialený, nevolený, ešte aj nekompetentný úradník. Kampaň za odchod mala v zásobníku silnejšie argumenty. Presvedčila.
Jean-Claude Juncker po britskom „bye“ hovoril o pocitoch frustrácie, o kolektívnej depresii, ale aj nádeji, že práve vtedy bolo treba ťahať za jeden povraz. Obvyklý slovník. A Európsky parlament prijal k udalosti uznesenie. Uvádzalo, že z hľadiska EÚ ide o zlomový okamžik a do centra diskusie musia byť vrátené záujmy a očakávania občanov Únie. Európsky projekt vraj musí dostať nový impulz a treba EÚ zreformovať, aby bola lepšia a demokratickejšia. V rámci zahájeného procesu reflexie sa odohral neformálny summit EU-27 práve v metropole Slovenska, v Bratislave. Črtala sa nádej. Pre nás, ktorí zblízka vidíme praktické kroky európskych vraj-lídrov. Pre nás, ktorí chceme EÚ dostať znovu do koľají vzájomne výhodnej, hospodárskej spolupráce. Ktorí chceme reformu reálnu, nie verbálnu s predstieraním, že niečo sa kvázi zmenilo.
Na zasadnutí bolo prijaté krátke vyhlásenie k situácii, ako aj nadväzujúci plán, ktorý predstavoval súpis priorít a pracovný program pre nadchádzajúce obdobie. V závere sa píše, že „Bratislava je počiatok“ a 60. výročie Rímskych zmlúv bude využité pre zavŕšenie procesu, ktorý stanoví smer pre spoločnú budúcnosť. Občanom bola sľubovaná poctivá a racionálna diagnóza dôvodov rozhodnutia Britov, ako aj schopnosť poučiť sa z omylov a nepokračovať v nastolenom trende.
Čo sa udialo reálne? Okrem spomenutých záverov, tie ďalšie už nesvedčili o tom, že by lídri dokázali jedno či druhé. Za povšimnutie stojí, že najväčšou kritikou doterajších pomerov (aj u najviac nekritických obdivovateľov bruselskej byrokracie) je lakonický výrok, že EÚ nie je dokonalá. Samozrejme, ihneď s dodatkom, že aj tak ide o náš najlepší nástroj pre riešenie výziev. Skutočne? Čo tak migrácia. Čo tak miliardové nákupy šéfky Komisie, ktoré dodnes neboli transparentne publikované. Nech sú mementom. Aj to, že „Ursuline“ spisy skúma Úrad európskeho verejného žalobcu.
V bratislavských dokumentoch sa vedúci predstavitelia dušovali, že po odchode Spojeného kráľovstva ponúknu občanom víziu atraktívnejšej EÚ. Ladili s Junckerovým zvolaním po pozitívnej agende a konkrétnych opatreniach. Isteže, na európskej úrovni. V skutočnosti však zostavili nenápadný súbor samozrejmých, samoúčelných úloh a dávno rozbehnutých iniciatív. Ten predpokladal ďalšiu integráciu a ďalšie odovzdávanie kompetencií v rade oblasti, vrátane bezpečnosti a obrany, migračnej politiky alebo hospodárskej a sociálnej sféry. Stačí si prečítať minuloročný návrh na reformu zmlúv tzv. Verhofstadtovej skupinky. Podprahovo sa občanom vsugerovalo, že problémom je „málo Únie“, resp. to, že Únia doposiaľ zasahovala stále príliš málo. Závery sú inak zbierka fráz a dogmatických poučiek o prínosoch a nepostrádateľnosti Únie. Preto počujete všetkých „veriacich v bruselské božstvo“ hovoriť o tom, že treba „viac Európy“ alebo viac riešení na európskej a hlavne nie na národnej úrovni.
V tomto duchu sa dá pozorovať dianie okolo odchodu Spojeného kráľovstva z Európskej únie. Udalosť a následná reakcia, ktoré sa zrejme dostanú do histórie európskej integrácie. Spätne sa totiž bratislavské stretnutie a prítomná reflexia javí ako ďalší z veľkých rituálov, ktoré s trochou popola na hlave predsa len vyjadrujú vernosť tomu istému, aktuálnemu modelu európskej integrácie a vôli pokračovať ďalej nerušene, bez prehodnotenia svojich činov a bez mihnutia oka.
EÚ sa potrebuje vrátiť ku koreňom, od ktorých sa odpojila. Potrebuje reformu nie imaginárnu, ale reálnu a hmatateľnú.